Pred pár rokmi som sledovala ako si lastovičky začali stavať hniezdo na našom dome. Bol to nádherný pohľad ako sa také malé tvory pustili do stavby svojho paláca. Nebola som však sama, ktorá ich pozorovala. Keďže náš dvor je dostatočne veľký poskytol domov dvom psíkom. Starší je ako ho my doma voláme "pán pes" inak má meno Athos (ako mušketier) si stavbu hniezda pravdu povediac nevšímal, ale čo lastovičky vyrušovalo bolo neustále hulákanie nášho menšieho psa. Nezapreli sa v ňom poľovnícke korene a svojím neodbytným brechotom odplašil malých staviteľov. So smútkom som sledovala ako si začali stavať hniezdo v susedstve.
To čo sa stalo tento rok ma preto veľmi prekvapilo. Pri upratovaní v záhradnom domčeku sme ako každý rok našli základne stebielka trávy vtáčika zvaného "komiňarik " (po našom). Chystali sme sa ich vyhodiť ale ako sme spolu s mamkou s údivom zistili tento rok si prácu dokončil a v zhluku trávy, listou a malých vetvičiek sa usalašili tri malé vajíčka. S najvyššou pozornosťou sme hniezdo vrátili na miesto. Po našom každodennom pozorovaní sme zistili že po pár dňoch bolo vajíčok päť.
Ani náš malý poľovník nezaregistroval ako sa podarila stavba :) Celý proces som sledovala od začiatku ako sa vtáčiky vyliahli a ako rastú. Rodičia sa usilovne starali o svoje ratolesti a neúnavne na striedačku nosili potravu. Miesta v hniezde bolo každým dňom menej. Páperie s pomaly menilo na lietania schopné perie a síl pribúdalo.
Moje švitorky sa, ale jedného dňa nenachádzali vo svojom ukryte. Úsmev mi s tváre zmizol no vrátil sa po chvíli sledovania nášho psa. On totižto neplašil vrabce ako zvyčajne ale naše švitorky.
Tak a už vedia lietať. Malé hniezdo síce ostalo prázdne, ale vtáčiky poletovali okolo záhradného domčeka. S úsmevom som sledovala ako nedajú pokoja nášmu malému poľovníkovi Fredimu.
Bolo to nádherné sledovať ako sa taký malý tvor dokáže postarať o svoje potomstvo.
Možno to znie ako malichernosť, ale mne to každý deň vyčarilo úsmev na tvári a ten pôsobil ako balzam na moju dušu.